Prehľad projektorov

Opticko-mechanická projekcia je doposiaľ najlepší spôsob, ako dosiahnuť najvyšší kontrast a jas hviezd s takmer bodovým obrazom a bez viditeľných pixelov na zamatovo čiernom pozadí. Hlavným technickým pokrokom vo vývoji opticko-mechanických planetárií je náhrada klasických žiaroviek za vysokosvietivé polovodičové zdroje svetla a optické vlákna na rozvod svetla do projektora. Jas hviezd premietaných vláknovou optikou dosahuje až 1000 lx, zatiaľ čo pri digitálnej projekcii je rôzny jas hviezd dosahovaný veľkosťou kotúčika zloženého z viacerých pixelov s jasom len okolo 50 lx.

Pôvodne planetárium slúžilo na zobrazenie hviezdnej oblohy, čo sa dosahovalo presvecovaním čiernej plôšky, v ktorej boli rôzne veľké dierky usporiadané rovnako ako hviezdy na oblohe.

Na zlepšenie vernosti a názornosti obrazu sa k  projektoru hviezd postupne pridávali pomocné projektory planét, mliečnej cesty, Mesiaca, komét, ale aj pomocných čiar rovníka, ekliptiky, či spojníc súhvezdí. Tradične sa hviezdna obloha v planetáriu dopĺňala premietaním diapozitívov či filmov. Prvá čisto digitálna projekcia sa v planetáriu použila v roku 1983 vo Virgínii v USA, kde firma Evans and Sutherland využila systém pre vojenský letecký simulátor na premietanie letu vesmírom.

Moderným trendom je spojenie opticko-mechanickej projekcie hviezd s digitálnym celoplošným premietaním ostatného programu, ktoré sú synchronizované Prvé hybridné planetárium vzniklo v roku 2004 zo spolupráce japonského výrobcu planetárií Goto a amerického dodávateľa digitálnej projekcie Evans and Sutherland.

ÚVOD DO DIGITÁLNYCH TECHNOLÓGIÍ

S príchodom digitalizácie v spracovaní obrazu sa objavili nové možnosti v segmente planetárií. Pôvodné obmedzenia na bodové obrazy hviezd a planét sa odstránili využitím premietania plošného obrazu pomocou projektorov. Tým bolo umožnené spojiť do jedného celku všetky pomocné premietacie prístroje, navyše je možné objekty dynamicky zväčšovať na požadovanú veľkosť tak, aby sa divák mohol pokochať  jemnými detailmi a štruktúrami. Podobne je možné simulovať aj prelet vesmírnym priestorom okolo planét a mesiacov. Dramaturgia programu je obvykle synchronizovaná s hudobnou stopou. Jednotlivé sekvencie je možné vďaka digitálnej réžii a strihu spájať do dlhších celkov a vytvárať tak celé dokumentárne filmy s vesmírnou tematikou. Tieto filmy sa uchovávajú ako digitálne dáta na pevných diskoch a iných médiách a je možné ich kedykoľvek dodatočne rýchlo a pohodlne upravovať podľa potreby, tak ako sa vyvíjajú najnovšie poznatky o vesmíre. Všetky prvky digitálneho filmu je možné použiť aj v planetáriách. Či už ide o vysoké rozlíšenie obrazu, 3D efekty alebo kvalitný digitálny zvuk, takže výsledný efekt je omnoho emotívnejší ako v klasickom kine. Je to spôsobené projekciou na celom 360-stupňovom obzore kupoly planetária. Vďaka tomu sa divák naozaj cíti byť súčasťou premietaného prostredia, omnoho viac ako v prípade klasického 3D kina, kde síce trojrozmerný efekt vťahuje diváka do deja, ale stále je plátno len oproti divákovi. Bez digitálnej technológie by toto vôbec nebolo možné a práve vďaka nej planetáriá na celom svete zažívajú novú éru obľuby návštevníkov.